Výraz "tretia cesta" existuje najmenej od čias keď pápež Pius XII vyzval na konci 19. storočia na hľadanie tretej cesty medzi kapitalizmom a socializmom.
Slovné spojenie "Tretia cesta" sa začalo výraznejšie presadzovať v žurnalistike i v odbornej literatúre od konca 1990-tych rokov, osobitne po víťazstve britských
labouristov ako aj ďalších ľavicových strán v Európe v parlamentných voľbách. Termín „tretia cesta“ nemá v súčasnosti jednoznačný, univerzálne akceptovaný obsah.
Prebieha diskusia, či "Tretia cesta" je naozaj treťou cestou, t.j. či je niečím zásadne novým, alebo či ide len o tradičnú sociálnu demokraciu prispôsobenú novým
podmienkam, ktorá tak reaguje na výzvu Novej pravice z 1980-tych rokov, alebo či ide vlastne o sociálny liberalizmus. Tretia cesta odmieta tradičné socialistické
morálne námietky voči kapitalizmu. Neexistuje jeden typ "tretej cesty". Spoločné je asi len zdôrazňovanie významu sociálne spravodlivej spoločnosti. Rozdiely sú
najmä v chápaní ako dosiahnuť sociálne spravodlivú spoločnosť a čiastočne tiež v novej definícii sociálne spravodlivosti. Historický cieľ sociálnej demokracie - sociálne
spravodlivá spoločnosť - zostáva, ale vplyvom zmien v spoločnosti a v ekonomike sa menia cesty k jeho dosiahnutiu. Nutnosť zásadnej zmeny sociálnodemokratickej
politiky vyplýva podľa analýzy nemeckej SPD:
- zo zmien ekonomických podmienok v ostatných dvoch desaťročiach, a najmä v ostatnom desaťročí, čo zásadne obmedzuje možnosti národných vlád
- v kríze financovania sociálnych vymožeností zo štátneho rozpočtu
- v potrebe odstránenia „vnútorných zábran sociálneho štátu“, ktorá vychádza zo skúsenosti, že finančná pomoc štátu ľuďom v núdzi často nie je
najlepšie riešenie, ale lepšie riešenie je solidárna spolupráca s inými ľuďmi, súkromnými a štátnymi organizáciami
- v potrebe nájsť novú rovnováhu medzi štátom a občianskou spoločnosťou
- v prechode k spoločnosti znalostí a informácií
- v potrebe získať voličov z rôznych skupín, vrátane nových profesií a žien
- v zmene v chápaní politiky a možností jej presadzovania.
Zdroj: Dr. Andrej ŠKOLKAY:Základy politológie, FMK UCM v Trnave, 2004